Minulý víkend sa konal 39. ročník HP a jeho jarná verzia a tento rok som tam nechýbala. Východzí bod opäť železničná stanica v Hlohovci, cieľ Havran. Je 7:36 a ja vyrážam. Tento rok som bola sama, tak som bola zvedavá, ako presné sú časy na tabuľkách, keďže som nemala v pláne zbytočné zdržovanie.

Ležérnym krokom som prešla mestskú časť Sv. Peter a Novú štvrť a o pol hodiny už križujem cestu II/514 a nachádzam sa na Soroši. Začínam stúpať do kopca a na nohách sa ozýva svalovica z pondelkovej túry na Zobor. Tak si pomaly odfukujem a ani sa nenazdám a križujem cestu III/1315 v Studenej doline.

Tento turistický pochod bola pre mňa veľká skúška odvahy, lebo ja som strašný bojko, keď som sama. Aj keď som sa snažila, aby bol stále niekto predo mnou alebo za mnou, keby náhodou, aj tak sa občas stalo, že som sa ocitla sama v lese. Nie nadarmo sa hovorí, že strach má veľké oči 😂. Radšej ani nevedieť, čo to kúsok od cieľa v tých kríkoch kráčalo, ľudské kroky to však neboli. Veľmi som sa potešila, keď som presne po dvoch hodinách od vyrazenia zbadala prvý checkpoint a ľudí, veru hej. Zdržala som sa tu však len 9 minút a pokračovala som ďalej v snahe konečne upnúť fotku na Facebook... Signál v lese je sviňa.

Po nejakej 3/4 hodinke sa nachádzam na Rázcestí pod Holým vrchom, skupinky si tu robia prestávky, ja ťahám ďalej. Nohy cítim čoraz viac a keďže som ešte nebola 100%-ne zrdravá, tak pri každom stúpaní do kopca aj pľúca. Uf, tento rok je bolo pre mňa akési náročné...

Prichádza úsek, ktorého som sa bála najviac, dosť prudké klesanie a práve tu nikde nikoho. Stretla som zopár ľudí, ktorí išli opačným smerom a potom nič. Tak si sledujem cestu, aby som sa nešmykla a hlavne nech ma nezradia kolená. Škoda, že sa to klesanie nedalo dobre zachytiť na fotke, či vo videu. Tento úsek v lese som nazvala cestou v strašidelnom lese, mohla som byť tak niekde nad Sokolovcami. Podľa času som hodinu a pol od cieľa.

Fotila som podstatne menej ako minule, boli aj menšie výhľady, lebo bola trochu hmla a je pravda, že som sa ani nemotala a nezastavovala tak, ako pred dvomi rokmi. Asi by sa ale fotky opakovali viac, ako teraz. Uvedomila som si to aj keď som kráčala krátky úsek po ceste III/1270, už som asi začínala cítiť blížiaci sa cieľ 😂.

Áno, som tu, zvládla som to a dokonca som od radosti aj zdvihla ruky nad hlavu. Trvalo mi to presne 5 hodín, do cieľa som dorazil ao 12:36. Spokojne som si odfukovala, dopila zvyšok čaju, aby som sa dozvedela, že prvý bus odtiaľ pôjde o dve hodiny. Och... Mohlo byť aj horšie, pretože asi po 15 minútach v cieli začalo pršať. Zavolala som si radšej teda odvoz, doma hodila sprchu a spokojne zaspala. Niekedy by som chcela zvládnuť aj tú Čertovu pec a do Piešťan, ale to už radšej nie sama. Škoda, že nebolo počasie, ktoré bolo v nedeľu, bol by aj krajší výhľad.

Pekný deň!