Minulý víkend sa konal 39. ročník HP a jeho jarná verzia a tento rok som tam nechýbala. Východzí bod opäť železničná stanica v Hlohovci, cieľ Havran. Je 7:36 a ja vyrážam. Tento rok som bola sama, tak som bola zvedavá, ako presné sú časy na tabuľkách, keďže som nemala v pláne zbytočné zdržovanie.

Ležérnym krokom som prešla mestskú časť Sv. Peter a Novú štvrť a o pol hodiny už križujem cestu II/514 a nachádzam sa na Soroši. Začínam stúpať do kopca a na nohách sa ozýva svalovica z pondelkovej túry na Zobor. Tak si pomaly odfukujem a ani sa nenazdám a križujem cestu III/1315 v Studenej doline.

Tento turistický pochod bola pre mňa veľká skúška odvahy, lebo ja som strašný bojko, keď som sama. Aj keď som sa snažila, aby bol stále niekto predo mnou alebo za mnou, keby náhodou, aj tak sa občas stalo, že som sa ocitla sama v lese. Nie nadarmo sa hovorí, že strach má veľké oči 😂. Radšej ani nevedieť, čo to kúsok od cieľa v tých kríkoch kráčalo, ľudské kroky to však neboli. Veľmi som sa potešila, keď som presne po dvoch hodinách od vyrazenia zbadala prvý checkpoint a ľudí, veru hej. Zdržala som sa tu však len 9 minút a pokračovala som ďalej v snahe konečne upnúť fotku na Facebook... Signál v lese je sviňa.

Po nejakej 3/4 hodinke sa nachádzam na Rázcestí pod Holým vrchom, skupinky si tu robia prestávky, ja ťahám ďalej. Nohy cítim čoraz viac a keďže som ešte nebola 100%-ne zrdravá, tak pri každom stúpaní do kopca aj pľúca. Uf, tento rok je bolo pre mňa akési náročné...

Prichádza úsek, ktorého som sa bála najviac, dosť prudké klesanie a práve tu nikde nikoho. Stretla som zopár ľudí, ktorí išli opačným smerom a potom nič. Tak si sledujem cestu, aby som sa nešmykla a hlavne nech ma nezradia kolená. Škoda, že sa to klesanie nedalo dobre zachytiť na fotke, či vo videu. Tento úsek v lese som nazvala cestou v strašidelnom lese, mohla som byť tak niekde nad Sokolovcami. Podľa času som hodinu a pol od cieľa.

Fotila som podstatne menej ako minule, boli aj menšie výhľady, lebo bola trochu hmla a je pravda, že som sa ani nemotala a nezastavovala tak, ako pred dvomi rokmi. Asi by sa ale fotky opakovali viac, ako teraz. Uvedomila som si to aj keď som kráčala krátky úsek po ceste III/1270, už som asi začínala cítiť blížiaci sa cieľ 😂.

Áno, som tu, zvládla som to a dokonca som od radosti aj zdvihla ruky nad hlavu. Trvalo mi to presne 5 hodín, do cieľa som dorazil ao 12:36. Spokojne som si odfukovala, dopila zvyšok čaju, aby som sa dozvedela, že prvý bus odtiaľ pôjde o dve hodiny. Och... Mohlo byť aj horšie, pretože asi po 15 minútach v cieli začalo pršať. Zavolala som si radšej teda odvoz, doma hodila sprchu a spokojne zaspala. Niekedy by som chcela zvládnuť aj tú Čertovu pec a do Piešťan, ale to už radšej nie sama. Škoda, že nebolo počasie, ktoré bolo v nedeľu, bol by aj krajší výhľad.

Pekný deň!

Je jedno miesto asi 20 km od môjho bydliska, kde sa veľmi rada vraciam. Tým miestom je Kúpeľný ostrov v Piešťanoch a park na opačnom brehu Váhu. Naše návštevy tohto miesta začali pred mnohými rokmi počas prázdnin u babky, ktorá bývala kúsok od Piešťan a brávala nás aj sem. V nemocnici, kde pracovala, sme si vždy v kuchyni vyzdvihli starší chleba a na breh sme išli nakŕmiť labute a čajky. Kúsok od nemocnice bol stánok, kde vyrábali kúpeľné oblátky. Čerstvé a voňavé a ja som fascinovane cez okno sledovala stroj, ako ich vyrábal. Vždy som si vyberala orechovú, škoda, že stánok tam už niekoľko rokov nie je a musíme kupovať len krabicové. Pamätám si, ako nás raz zobrala aj na Adama Trajana. To bola loďka, ktorá robila okružnú plavbu smerom na Sĺňavu. Asi pred tromi rokmi som si túto jazdu pripomenula :-))).

Minulý víkend sa konal siedmy ročník podujatia Tradičné umelecké remeslá v Piešťanoch. Toto podujatie sa rozmnožilo po celom Slovensku, takže nie je ťažké si vybrať nejaké najbližšie mesto a vybrať sa na výlet :-). O chvíľu bude aj v Hlohovci a hoci mi je bližšie, radšej idem na to do Piešťan. Hlavne kvôli prostrediu, kde sa koná, a teda na Kúpeľnom ostrove. Počasie nebolo nejaké super, mrholilo, svietilo slnko a nakoniec aj poriadne pršalo, ale našťastie až pri našom odchode, no aj tak som si to nenechala ujsť... Niektorí predajcovia sa opakujú, niektorí sú noví, ale vždy sa rada pokochám a niečo kúpim.

18. apríla sa konal 37. ročník pochodu, ktorý sa skladal z nieľkoľkých trás. My sme sa zúčastnili na trase Hlohovec-Ovčia skala-Havran. Prvý krát som prispela do počtu aj ja svojou maličkosťou. Podľa vyhodnotenia organizátorov sa zúčastnilo spolu 785 turistov, cykloturistov a niekoľko psíkov (oficiálna správa tu). Deň predtým sme tu mali trochu daždivo, no na druhý deň sme sa prebudili do slnečného rána, trochu chladnejšieho, ale celkovo pri stúpaní do kopca bola teplota ideálna. Keďže na takú udalosť nepôjdem bez foťáku, tu je "niekoľko" obrázkov z celej akcie...

V utorok som sa zúčastnila besedy s Mirkou Varáčkovou v nitrianskom Martinuse. S Mirkou som sa spoznala po ceste na Banbyčitariádu v roku 2013 a toto je druhá beseda s ňou, ktorej som sa zúčastnila. Škoda, že som sa tak neskoro rozhodla publikovať aj takéto príspevky, mali by niektoré aspoň nadväznosť. Martinus sa nachádza v nákupnom centre Centro, ktoré je vedľa výstaviska. Po ceste som stihla odfotiť cez prekážky aspoň hrad, lebo sme sa trochu zamotali v Mlynoch.

Mirka je z Trnavy, je autorkou desiatich kníh, z ktorých časť patrí do žánru "young adult" a časť do fantasy. Práve posledná kniha Adaptácia je z fantasy žánru, tak ma zlákala do Nitry. Hneď tam som si ju aj kúpila, aby som si mala dať čo podpísať a cestou domov som sa do nej hneď aj pustila. Niektoré knihy sa dajú zakúpiť aj ako e-knihy. Mirka je medzi mladými čitateľmi obľúbená a myslím si, že je aj dosť úspešná. Hateri by mi oponovali, ale tým, že existujú, Mirkinu úspešnosť len potvrdzujú, pretože u nás sa úspech neodpúšťa...

Kniha Adaptácia ma zaujala hneď, ako som sa o nej dozvedela. Dystópia. Postapokalyptický svet. No predsa len som už iná veková kategória a bola som zvedavá, ako sa mi kniha bude čítať. (Zatiaľ to vyzerá dobre.)  Povedala som si, také slovenské Hry o život, tie ja zbožňujem, uvidím uvidím. Nakoniec som jej neodolala. Som rada, že kniha dostala názov, za ktorý na Mirkinom Facebooku hlasovala väčšina, nehovoriac o veľmi vydarenej obálke, ktorá bola vyrobená na mieru. Som rada, že aj na Slovenku máme zopár autorov, ktorí nejdú s davom a tak si môžem prečítať občas aj niečo zo slovenskej dielne. Nečítam totiž literatúru pre ženy s výnimkou Alexandry Potterovej.

V publiku sa nachádzali aj ďalší dvaja spisovatelia. Blondína na prvej fotke je Janka Šulková, ktorá na besede v Trnave čítala úryvky. Na druhej fotke je vpravo dole Noro Olvecký a na tretej Lucia Braunová (v modrom tričku).

Spolu s Mirkou bol hosťom aj Erik Fazekas, editor vydavateľstva Slovart. Chcela by som mať jeho talent na každej momentke vyzerať, ako keby nebola momentkou :-D

Mirka mi práve píše venovanie :-).

Zopár fotiek z nejakej martinusáckej fotosúťaže, tipujem, že kto kde číta...

Na záver ešte kávička a po podpise som musela rýchlo zmiznúť domov. Som rada, že som aj cez raňajšie povinnosti stihla prísť aj do Nitry. Bolo to o chlp, trochu som si pri tom zašportovala, no hlavne, že som to stihla.

Mirku môžete ešte vidieť:
v Turčianskej knižnici v Martine dňa 22.4. o 16:30
a
v OC Mirage v Žiline 23.4. o 17:00

No a  ja sa teraz vrátim k čítaniu Adaptácie :-).

Pekný večer!