18. apríla sa konal 37. ročník pochodu, ktorý sa skladal z nieľkoľkých trás. My sme sa zúčastnili na trase Hlohovec-Ovčia skala-Havran. Prvý krát som prispela do počtu aj ja svojou maličkosťou. Podľa vyhodnotenia organizátorov sa zúčastnilo spolu 785 turistov, cykloturistov a niekoľko psíkov (oficiálna správa tu). Deň predtým sme tu mali trochu daždivo, no na druhý deň sme sa prebudili do slnečného rána, trochu chladnejšieho, ale celkovo pri stúpaní do kopca bola teplota ideálna. Keďže na takú udalosť nepôjdem bez foťáku, tu je "niekoľko" obrázkov z celej akcie...

Východzí bod bol na železničnej stanici v Hlohovci, odkiaľ sme sa pred ôsmou ráno vybrali smerom na Soroš. Prevažne sme prechádzali lesom, občas nejaká tá oddychová lúka. Lesy, ktoré u nás pokrývajú výbežok Považského Inovca sú listnaté a zdobí ich množstvo kvietkov, ktoré tu nebudú chýbať. A samozrejme medvedí cesnak. Veľa cesnaku...

Z prvej lúky (na Soroši), na ktorej bola prvá väčšia prestávka sa naskytol aj nejaký ten výhľad. Domov som síce nedovidela, lebo je to za kopcom, ale podľa vodojemu a billboardu pri diaľnici som miesto môjho bydliska identifikovala. Tak tu je trochu výhľadu na Hlohovec, kúsok Váhu a okolia mesta, bolo vidno až do Trnavy, či krásne vidieť, ako sa v jednej línii nachádza Šulekovo, D1, železnica do Bratislavy, za ňou Brestovany (kostol a bytovky) a na koniec PSA Peugeot-Citroen. Všetko v rámci mojich technických možností.

 Trochu prenikajúcich lúčov do lesa a veľa lesa a zopár kvietkov :o).

A sme na ďalšej križovatke - Studená dolina. Tento bod sa nachádza pred obcou Tepličky. Na prvé stanovisko je to odtiaľ cca hodina, do cieľa takmer päť. Prechádzali sme opäť lesom, takže les a kvietky vol. II.

Ja som vedela, že to meno tohto kvietku, zabudnem...

Prvá méta, ako som to nazvala. Ovčia skala nad dedinou Jalšové. Tí, ktorí tento bod dosiahli, dostali pečiatku a tí, ktorí tu končili, dostali priamo tu aj svoj diplom a pohľadnicu. Tu bola opekačka a dlhá prestávka, tu bola výstava fotiek z predchádzajúcich ročníkov. Zdržali sme sa tu asi hodinu a potom sme pokračovali ďalej.

Tabuľa s faumou sa mi celkom hodila, ale niektoré rastliny si ešte musím nájsť a doplniť. Nachádzame sa cca 4 km od obce Horné Otrokovce, len ak by niekto chcel vedieť polohu :-).

Do cieľa máme asi tak dve hodiny, máme pred sebou prudký zostup, takže sa hodí ďalšia dlhšia prestávka, tentokrát na lúke na obcou Svrbice. Z nej bolo vidno vrch Marhát, Tribeč so Zoborom, aj hrad v Nitre, okolité dediny (Svrbice, Ardanovce, Radošina, Veľké Ripňany, či vzadu aj Topoľčany.

Nachádzame sa na rozmedzí dvoch krajov (cesta Ratnove-Svrbice), do cieľa je hodina.

Posledný úsek ušiel veľmi rýchlo a sme v cieli. Aj značka od únavy spadla :-). Postaviť sa do radu na pečiatku, prevziať si diplom a šup do radu na guláš, lebo brucho sa už hlási. Je niečo po tretej, takže nám prísť do cieľa trvalo s prestávkami cca 7 hodín.